Myslíte si, že ten deň bol ako každý iný?? Nie, pretože pre nás sa cesta na Strednej zdravotníckej škole v Lučenci pomaly končila a začínala cesta do neznáma. Cesta, ktorá nie je ešte nikomu jasná. Cesta, ktorá sa nám ukáže, keď vykonáme rozhodnutia. Prvým rozhodnutím pre mnohých z nás je pokračovanie na vysokej škole, pre iných práca.
Rozlúčiť sa s niekým je ťažké a prijať skutočnosť, že pondelok ráno sa na praxi už nikdy všetci spolu neuvidíme, bol pre nás hrozivý. Nebolo to lúčenie len zo spolužiakmi, bolo to aj lúčenie s tými, ktorý boli oporou a našou knihou, profesori. Učili nás ako pomáhať ľuďom v chorobe, ako ich utešiť, motivovať a hlavne urobiť z nás lepších a múdrejších ľudí.
V piatok ráno 2.júna2017 sme sa my, zo 4.A a 4.B triedy, lúčili silným spevom chodbami školy ľudovými piesňami. Neskôr potom posledným zaklopaním na dvere zborovne. Naša rozlúčka pokračovala v kine Apollo, kde nám pripravili kultúrny program tretiaci a naši spolužiaci, posledné príhovory a priania. Do rúk sme dostali vytúžené vysvedčenia, niektorí z nás dostali pamätné listy a knihy ako pochvalu a vďaku. Konečne z nás opadol stres a strach, ktorý nás ťažil počas maturitného týždňa. Avšak nasledovali slzy, objatia a milé úprimne ďakujem pre našich profesorov. Pre mňa samotnú je lúčenie náročné. No prajem všetkým mojim spolužiakom veľa šťastia, síl a správnu cestu. Viem, že aj keď to bol posledný deň, bol to NÁŠ deň, pretože tam už neboli žiadne hádky, žiadny krik, bol tam smútok a radosť zároveň. Každý z nás má na čo spomínať, verím, že nikto z nás nezabudne na to, že táto škola je jedna veľká rodina.
A vám, milí profesori, prajem pevné nervy a poslušných študentov. Nám ste sa snažili dať to najlepšie, čo ste dokázali a verte mi, podarilo sa vám to! ĎAKUJEME!

S úprimným pozdravom, navždy Vaša žiačka, Barbora Hašková.