„ Po Oswienčime už nemožno písať básne“ – Adorno T.

Hoci od ukončenia vojny uplynulo vyše 70 rokov a mohlo by sa zdať, že holokaust sa odohral veľmi dávno, naša každoročná cesta do koncentračného tábora nám pripomína, že čas je relatívny. Pre tých, čo prežili, to bolo včera. Prechádzate barakmi, zaprášenou cestou, dotýkate sa múrov a chvíľami zacítite ťažký takmer nedýchateľný vzduch. Počúvali sme zanietené slová sprievodkyne Anny, Poľky hovoriacej peknou slovenčinou. Obete holokaustu nebudú nikdy presne spočítané. Po vojne sa mnohé dokumenty stratili, či dokonca údaje manipulovali v prospech vtedajšej vládnej filozofie. Ale osudy ľudí sú zapísané v múroch tábora, v spomienkach preživších. Oswienčim nás poučil, že si máme vážiť svoje životy a dobu, v ktorej žijeme, lebo milióny také šťastie nemali. Nikdy na nich nesmieme zabudnúť, je to naša povinnosť, náš dlh a zároveň naše poslanie pre budúce generácie.

Druhý deň nášho výletu sme prežívali v radostnej atmosfére. Školský výlet ako sa patrí. Všetky tobogány ojazdené, bar v bazéne využitý. Samozrejme sme vyskúšali aj futbal vo vode. Vykúpaní a šťastní sme ešte „vykúpili“ obchodný dom Európa. Niečo pod zub a niečo na seba. Hurá domov, veď škola končí a prázdniny už na nás z diaľky volajú.

Žiaci 1.A a 1.B

Show Buttons
Hide Buttons