Opäť som mal to šťastie prihlásiť sa na týždňový vzdelávací kurz v jednom zo štátov EÚ. Objavil som seminár o využití umelej inteligencie vo vyučovacom procese v Amsterdame, a myšlienka sa mi hneď zapáčila. Nejde totiž len o užitočný kurz, ide o viac – jedným z cieľov iniciatívy Erasmus+ je spájať národy a kultúry, umožniť ľuďom spoznávať, objavovať a rozširovať si obzory.

S týmto na pamäti som teda hneď v prvý deň po prílete nasadol na zájazdový autobus, ktorý nás odviezol do neďalekej rybárskej dediny menom Volendam. Len pre zaujímavosť, slovo „dam“ v holandčine predstavuje priehradu, a viacero obcí má túto koncovku za svojím názvom. Dedinka to bola úchvatná. Ochutnal som tam tradičné holandské jedlo, kibbeling, obdivoval architektonický štýl dedinky a jej upravenosť a čistotu, a pozastavoval sa nad tým, ako taká obrovská vodná plocha obmývajúca brehy tejto dediny môže byť jazerom a nie samotným morom. Je to ale tak – len v samotnom Amsterdame je niekoľko jazier s plážami, ktoré sú oddelené od mora a teda sú sladkovodné. Čajkám to, samozrejme, neprekáža, tie sú všadeprítomné, škriekajú a domŕzajú a neprestajne sa snažia uchmatnúť si nejaké jedlo. Potom sme absolvovali prehliadku syrárne a dielne na výrobu drevákov v obci Katwoude. Nachystali nám zábavný program, ochutnávku slávnych syrov (bola to hlavne gouda) a ovocného vína, a vo vonkajších priestoroch mohli deti a dospelí nakŕmiť sliepky, kačice a pávy. Odtiaľ sme zamierili do obce Zaanse Schans, ktorá ponúka asi všetko, čo by chcel návštevník Holandska zažiť na jednom mieste – veterné mlyny, syráreň, jazerá, domáce zvieratá dávajúce mlieko, tradičné sirupové vafle (pardon, Lučenčan vo mne si stále nevie zvyknúť, takže: gofry), dreváky a tulipány a v neposlednom rade: ľudovú architektúru. Toto miesto funguje ako niektoré naše skanzeny, zachováva to najpodstatnejšie z tamojšej kultúry a tradícií, je niečo ako múzeum holandskej dediny, aj keď trošku umelo vytvorené. Po úžasnom zážitku sme sa ešte zastavili v obci Zaandam obzrieť si zaujímavý hotelový komplex v jej strede. Po horúcom slnečnom dni som sa unavený a šťastný vrátil do hotela.

Na druhý deň začalo školenie v priestoroch jazykovej školy Molinos de Viento, ktorej priestory využíva organizácia Europass Teacher Academy na svoje kurzy. Hneď sa mi prihovorili milí ľudia, či už pracovníci akadémie alebo moji „spolužiaci“. Celkovo bol prvý deň skvelý. Predstavili sme sa navzájom, podnikli zahrievacie aktivity, zas a znova sa spoznávali, predstavili svoje školy a mestá rôznymi prezentáciami, takže (a toto je snáď prvýkrát!) môžem povedať, že po prvom dni som poznal nielen mená účastníkov, ale aj krajiny ich pôvodu. Slovanské národy tentoraz nemali zastúpenie, ale v skupine boli Gréci, Španieli, Taliani, Nemky, ba dokonca aj Írka. Atmosféra bola naozaj uvoľnená, ľudia milí, bezprostrední, otvorení, priateľskí, čo viac si človek môže priať. Prebrali sme úvodné informácie o vývoji AI a jej vplyve na bežný aj pracovný život. Školenie bolo zaujímavé nielen obsahom a formou, a tu musím pochváliť našu školiteľku, ktorá sa snažila všetko podať pútavým a zaujímavým spôsobom, ale aj časovým rozvrhom – raz sme mali seminár doobeda, na druhý deň zas poobede. Človek si tak mohol zadeliť čas lepšie a popozerať okolie. A veru, je tu toho čo vidieť. Agentúra nám zabezpečila sprievodkyňu, ktorá nás previedla ulicami centra a porozprávala nám o dejinách Amsterdamu a Holandska, od jeho úplných počiatkov. 

Mesto vzniklo ako rybárska osada na brehoch rieky Amstel, na ktorej postavili hrádzu (dam), aby zabránili povodniam. Pomaly, postupne, sa obec rozrastala, budovali kanály, ulice, a ďalšie kanály, a vysušovali močaristú pôdu a nížinatú oblasť Amsterdamu, a svoje odvodňovacie metódy vypilovali skoro do dokonalosti. Dnes je najstaršia časť mesta popretkávaná kanálmi, ktoré sa ťahajú od úplného stredu a navzájom križujú ako pavučina. Architektúra je naozaj malebná – domy postavené pozdĺž kanála si aj vďaka občianskej iniciatíve zachovali svoj pôvodný vzhľad. Z hlavnej železničnej stanice je to len na skok rušnou ulicou (názov) na najstaršie námestie Dam, kde som bol ubytovaný. Tu v centre autá takmer nevidno, všetci sa tu premiestňujú bicyklami. Nejde o nejaký módny výstrelok, ale o dlhodobú snahu Holanďanov uchovať podobu najstaršej časti mesta čo najdlhšie.  

Amsterdam žije turistickým ruchom a službami – turistov je hlavne v centre ako maku. Nájdete tu vecí od výmyslu sveta, od bežných pouličných reštaurácií a bufetov, módnych obchodov cez antikvariáty, suveníry až po vyžitie pre plnoletých ako špecializované (ehm) kaviarne a dokonca červenú uličku lásky.

Navštívil som aj národné múzeum umenia, Rijksmuseum. Samotné múzeum je obrovské a ja som sa naivne nazdával, že si stihnem dôkladne obzrieť jeho exponáty za dve hodiny. Hohó, kdeže. Nakoniec som musel cez posledné oddelenia doslova prebehnúť, aby som meškal na školenie len krátko. Momentálne majú na obdiv aj dve dočasné výstavy – dielo holandskej ilustrátorky Fiep Westendorpovej a fotografa Eda van der Elskena. Myslím, že niektoré kúsky by zaujali aj tých z vás, ktorí inak výtvarné umenie neobľubujú. Najväčším lákadlom je zrejme dielo od svetoznámeho holandského maliara Rembrandta zvané Nočná hliadka.

Vysoké teploty sa každým dňom stupňovali, čo bolo nezvyčajné, lebo Holandsko je známe častými prehánkami a teplými, nie horúcimi letami.

V stredu som si zmyslel (teploty mali vystúpiť na príjemných 35 stupňov), že musím ísť na pláž – som zaťažený na more a vodné plochy ako také a okrem toho som chcel pokrstiť nové plavky – a po dohode s Google Maps som vláčikom odcestoval na morskú pláž obce Zandvoort západne od Amsterdamu. Bolo tam fajn a zároveň aj nie, lebo toľko medúz, čo si veselo plávalo v kalnom mori, som v živote nevidel. Okrem toho som podcenil silu letného slnka a na izbu som sa vrátil rozhodne o pár odtieňov červenší. Pred odchodom z mesta som hodil reč s Anthonym, rodákom z New Yorku (ako sám hrdo vyhásil: „24 years being a Long Islander“, ktorý mi odporučil, ktoré časti mesta mám raz určite navštíviť a ktorým sa mám vyhnúť. Prekvapil ma, keď poznal Slovensko ako niekdajšiu časť Sovietskeho zväzu, vraj má rád históriu, a okrem toho videl seriál Černobyľ. Ďalšia položka na mojom zozname bola odškrtnutá, a večer som zaspával ponatieraný krémom a spokojný.

V posledný deň nás kvárila taká neznesiteľná horúčava, že sa mi v skutočnosti uľavilo, že pre prehliadku múzea nestihnem plavbu loďou po kanáloch. Múzeum venované životu a tvorbe Vincenta van Gogha je nádherné aj zvonku, nielen zvnútra, a tiež klimatizované, takže sa človek mohol pokochať majstrovskými dielami holandského génia a iných maliarov v príjemnom chládku.

Kurz sme ukončili rozradostení, obohatení o vedomosti a spotení, lebo teploty sa vyštverali na 37 stupňov. Sľúbili sme si, že ostaneme v kontakte, a plní optimizmu sme sa rozlúčili. Vyzeralo to naozaj tak, že pre každého z nás to bol veľmi prínosný a podnetný týždeň, a práve preto má iniciatíva Erasmus+ význam.