Najprv sme bojovali s obavami – svojimi i obavami našich rodičov. Ísť teraz do nemocnice znamená vysporiadať sa s rizikom kontaktu s neviditeľným nepriateľom. Iste môže byť kdekoľvek, v nemocnici je však určite. Asi ani presne nevieme, čo zavážilo najviac v našom rozhodovaní, ale všetkým nám bolo jasné, že bez praxe maturitný ročník nedokončíme. Postoj našich odborných učiteľov bol jednoznačný a tak sme všetci (až na karanténne výnimky) absolvovali po dlhých mesiacoch konečne praktické vyučovanie v prirodzených podmienkach. Teda prirodzené veľmi nie sú. Neustále sa dezinfikujeme, obliekame a vyzliekame z ochranných odevov. Svojim pacientom, aj tím covid-pozitívnym vieme pre respirátor venovať úsmev len očami, aj to spoza ochranného štítu. Niečo také sme si vedeli predstaviť len vo filme. Dnes v ňom hráme sami a určite nie vedľajšie postavy, aj keď tými hlavnými pre nás sú naše odborné vyučujúce. Sú pre nás nenahraditeľnou oporou a vďaka nim sa tento týždeň stal pre nás nezabudnuteľným. Napriek sťaženým podmienkam máme pocit, že sa učíme rýchlejšie. Asi je to tým, že cítime, akí sme potrební. Rovnako ako tento, aj v budúci týždeň sa na našu pomoc budú môcť spoľahnúť nemocnice v Lučenci, v Rimavskej Sobote a vo Veľkom Krtíši. Ak to samozrejme epidemiologická situácia dovolí. Aj im ďakujeme za ústretovosť a možnosť absolvovať prax.